Ešte Vianočná spomienka.

Autor: Zuzana Valachovičová | 28.12.2012 o 11:45 | Karma článku: 12,87 | Prečítané:  676x

Keď boli deti malé, vždy som sa tešila, až narastú a budem mať ,,kľud,,. Pod kľudom som si predstavovala, že  - nebudem musieť aspoň 20x denne a celou vetou odpovedať na tú istú otázku, ... -  nebudem musieť aspoň 20x denne rozhodovať o tom, kto má pravdu, koho je auto, mikina,  čokoláda, ...  -  nebudem musieť aspoň 20x denne niekoho naháňať, aby si uložil svoje oblečenie, knihy, hračky, učil sa, ... - nebudem musieť stále umývať nádoby, prať, žehliť, donekonečna upratovať, ...  - budem si robiť, čo chcem!

Keď deti vyrástli, zistila som, že spolu s kopou nudných a nepríjemných povinností, odišli aj

- ich úžasné otázky, ktoré ma nútili pozerať na svet inými očami,

- množstvo energie, vďaka ktorej sa stále niečo nové dialo,

- niečo nežné a nevinné, čo bolo treba chrániť a čo nás dospelých nútilo byť lepšími,

- že tie nádoby a ostatné domáce práce aj ak zostali,

Akoby spolu s deťmi odišlo aj kus mojej energie, život sa trochu spomalil, trochu /dosť/ stíchol a ja som zistila, že podvedome vyhľadávam mladých ľudí a že mi to všetko trochu /dosť/ chýba.

Kým z malého človiečika vyrastie človek, je síce ťažký a náročný životný proces, ale stojí to za to. Aj o tom sú Vianočné spomienky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?