Všeličo nevypovedané okolo dudlíka

Autor: Zuzana Valachovičová | 18.5.2013 o 22:36 | Karma článku: 5,02 | Prečítané:  582x

Dudlík. Niekto naňho nedá dopustiť, niekto ho zatracuje. Tak či tak, raz sa od neho musia odnaučiť všetci. Aj Tomáško. Má dva a má ho už len na spanie. Ako správny dvojročný chalan vie, že dudlík je len pre bábätká a že ,,veľkáči,, spia už bez neho. A tak mu ho raz schovám pod vankúš, inokedy položím na komodu pri postieľke s tým, že možno raz zabudne a zaspí aj bez neho. Dvakrát sa to už podarilo, ale potom prišla choroba a ... začíname od začiatku.

Aj minule. Tomáško si líha do postieľky, ja vedľa a zatváram oči - je to jednoduchý a praktický návod na použitie postele a veľmi dobre a rýchlo zaberá. Tíško ležíme /teda myslela som si, že ležíme/, v postieľke je až ,,veľké,, ticho. Také ,,veľké,, ticho poznajú všetci rodičia na svete a znamená len jedno, niečo sa deje. Otvorím jedno oko, Tomáško stojí v postieľke a túžobne nakúka na dudlík nenápadne položený na komode za knižkami. Celý čas nepovie ani slovo, ani nespokojne nezamrnčí, len sa ho pokúša dočiahnuť. Rýchlo opäť zatváram  oči a čakám. Mládenec nič. Po chvíli si ľahne, ale nie preto aby spal, ale aby sa prekotúľal z postieľky do postele a odtiaľ dole. Rýchlo reagujem: - Kam ideš, Tomáško? Teraz spinkáme.  - Tam! - oznámi a znovu sa pokúša zliezť. Snažím sa mu v tom zabrániť nenápadne nohou. Viem, čo chce. Obísť postieľku a dostať sa k dudlíku z druhej strany. - Kam, tam? Teraz spinkáme. - ďalší pokus o odpútanie pozornosti mi  nevyšiel. - Tam!! - zaznie síce opäť jednoslabične, ale o to ráznejšie. Aj on vie, čo chcem ja a očividne s tým nesúhlasí. Je to taká hra. Nie nadarmo sa hovorí o deťoch, že nie sú hlúpučké, len maličké.

- Tomáško, povedz mi, čo tam chceš. - ukladám ho späť do postieľky. Už vidím, že keď chcem, aby dnes zaspal, dudlík mu budem musieť dať. Teraz len z danej situácie potrebujem ,,elegantne vykľučkovať,,. Viem, že keď nemusí rozprávať /samozrejme okrem toho, čo sa mu páči, napr. bager, žeriav, abeceda/, rád používa len svoje zjednodušené slová. Dnes mi bude musieť stačiť, aby povedal slovami, že chce dudlík.

Milo sa na mňa usmeje /neviem, odkiaľ vie, že má vyhrané/ a zadudle pusou. - Tomáško, ty vieš rozprávať! - tvárim sa prísne. Stále sa usmieva a jeho oči hovoria: - Veď ty vieš, čo sa tak pýtaš. Ešte chvíľa naťahovania, až konečne povie: - Dinda!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?