Viac ako komplikované súvetia vyjadrí výraz tváre, záblesk v očiach, posunok. Tam sa nedá klamať, ani keď niekto študoval psychológiu. Pretože používať zopár naučených fráz, ako napr. pevný stisk pri podávaní ruky, vyznie pri podrobnejšom pohľade umelo. Keby to dotyčná osoba skúsila použiť na deti, nepochodila by. Deti klamstvo a faloš odhalia a my sa len čudujeme, prečo sa ,,hanbia“ tej pre nás milej a príjemnej osoby. Škoda, že neskôr strácame túto prirodzenú vlastnosť.
Stačí sa im len trochu lepšie prizrieť a pohľad do ich očí odhalí, či sa bláznia alebo hnevajú. Či majú ,,len,, zlú náladu, ktorú potrebujú prekonať /mami, pomôž mi/ alebo sa ich pokúšajú premôcť bacily.
Obdivujem tú živelnú energiu, ktorú majú iba deti a s ktorou dokážu hodiny neúnavne stavať z kociek či piesku cesty a hrady bez nároku na odmenu, len tak pre radosť /aby ich vzápätí zbúrali a začali stavať druhé/.
Ako chcú všetko vedieť a nikdy nie sú unavené /škoda spať, keď život je taký krásny/.
Ako dokážu len tak povedať: - Bol som zlý/zlá, prepáč. Bez výhovoriek, veď vedia, že im odpustíme. Či len tak mlčky bez dychu upierať tie veľké hnedé/zelené/modré oči, ktoré vám hovoria: - To som nechcel, to som nebol ja.
Ako vedia kedy ich hrešíme ,,len tak,, a kedy naozaj.
Ako šiestym zmyslom dokážu vycítiť, či to s nimi myslí človek vážne alebo iba hrá nejakú falošnú hru.
Ako dokážu byť ráno o piatej vyspatí a pripravení na všetko. /aj keď pri tom až tak veľmi nemusím byť J/
Ako vedia, kedy sme smutní a chcú nám svojim úsmevom a pritúlením pomôcť.
Ako sa učia pozorovaním a ako špongie nasávajú život, aby ho mohli neskôr rozdávať iným.
Deti sú proste úžasné bytosti.