Jedného dňa povedal kráľ: - Už ste dosť veľké, budete chodiť do školy.
- Prečo? - pýtali sa deti.
– Aby ste boli múdre, - vysvetľoval kráľ.
- Nemáme sa do školy ako dostať, - protestovalo to siedme so žralokom na nohe.
– Nevadí, - stál si kráľ za svojím. - Škola príde k vám.
A tak presťahovali školu s pani učiteľkou aj so školníkom, aby im mal kto zvoniť na prestávku, do kráľovského zámku.
Pani učiteľka povedala: - Dnes sa budeme učiť tak akurát.
Ale deti skríkli: - Nie, my sa chceme učiť veľa!
- Nie! – zľakla sa pani učiteľka. – Musíte sa učiť tak akurát. Inak ochoriete.
- Chceme ochorieť a múdre ležať v posteli! – tešili sa deti.
Pani učiteľka zavolala školníka a spolu doniesli do triedy sedem postelí.
- Už sa môžete učiť, - povedala.
Deti sa zaradovali a zahájili vankúšovú vojnu proti školníkovi. Ten síce trochu protestoval, no potom, čo mu kráľ mu sľúbil sladkú odmenu, obstál na jednotku.
- Aj my chceme jednotky! - kričali deti a na protest zahájili hladovku.
– Musíte sa najprv niečo naučiť, - nedala sa pani učiteľka. - Napríklad násobilku.
Školník doniesol ako učebnú pomôcku štyri mačky, dva kone, tri sliepky a šesť múch. Muchy lietali po triede, robili vietor a kazili celé vyučovanie. A tak ich kráľ vymenil za ovce. Za každú správnu odpoveď ovca zamečala a dieťa dostalo cukrík. Za chvíľu boli všetci takí múdri, až sa kráľ vyplašil, že sa im pokazia všetky zuby. A pretože detí bolo sedem a zubov malo každé neúrekom, začal sa právom obávať o svoj kráľovský poklad.
- Potrebujeme zmeniť predmet, - povedal kráľ pani učiteľke.
- Aj prísudok? - opýtala sa ona.
- Nie, stačí predmet, - odpovedal kráľ. - Aby som neskrachoval.
A tak sa začali všetci učiť správne písať. Mačkám sa to páčilo, lebo tie škriabu radi. Horšie bolo so sliepkami. To viete, sliepky sú sliepky, každá si kodkodákala po svojom. Ešte aj báseň Mor ho si poslepičili.
Po mesiaci povedala pani učiteľka kráľovi: - Deti potrebujú zmenu. A ja tiež. Zišli by sa nejaké prázdniny.
- Tak skoro? - začudoval sa kráľ a poslal pani učiteľku na mesiac na Mesiac, aby sa zotavila.
Medzitým deti učil školník . Samozrejme, že školník nie je pani učiteľka. A tak učil deti školoviny. To sú také veci, ktoré ovládajú len školníci a ich pomocníci. Deti sa učili rýchlo, lebo ich nikto nezdržiaval násobilkou ani písaním. Za chvíľu boli všetci vyučení školníci.
Kráľ sa chytil za hlavu: - Och beda mi, beda! Kde vezmem teraz peniaze na ôsmich školníkov? Z čoho ich ja nešťastný zaplatím?
- Neboj sa otecko, - povedalo rozumne najstaršie dieťa. – Už som skoro dospelé, pôjdem ja do sveta. Stačí, keď mi nabalíš na cestu trochu buchiet a polovicu kráľovského pokladu, čo leží nevyužitý v truhlici.
Čo mal kráľ robiť. Poslal všetky deti do sveta na univerzitu a pretože mu už nezostal žiadny poklad, sedel sám samučičký v prázdnej škole a občas si prepočítaval svoje štyri mačky, dva kone, tri sliepky a šesť oviec.
