v prípade, keď sa nebudú môcť /okrem drobnej pomoci/ sami o seba postarať. A majú s toho strach. Strach z ,,cudzích,, ľudí, ktorí ich vlastne vôbec nepoznali ako mladých, vitálnych a teda nemôžu ani pochopiť ich nálady, pocity, zvyky. A nič im nedlhujú. Majú iba zle platenú, štátom aj ľuďmi zaznávanú prácu. Žiadnu pochvalu, odmenu, žiadny výsledok ani zlepšenie, žiadny pracovný postup. A preto tak aj podľa mňa pracujú. Ako v továrni, ako stroje, ako s neživými vecami. Profesionálne si museli vytvoriť odstup, ale je to pre nich to dobré? Veď pracujú s ľuďmi. Netvrdím, aby sa s každým ráno zvítali objatím a bozkom, ale v takejto práci len profesionalita nestačí. Je to ťažká práca, fyzicky aj psychicky, tak prečo je lepšie ohodnotený opravár áut alebo informatik? Sú to naše, ľudské hodnoty a priority, na aké miesto v rebríčku hodnôt sme túto prácu umiestnili. A asi to aj raz budeme ľutovať. A čím skôr začneme naše deti odmala učiť, že ľudský život je ten najdôležitejší, tým máme väčšiu nádej, my aj ony, na kvalitnejšiu starobu.
P.s. Veľa krát sa mi stalo, že keď sme u rodičov riešili nejaký problém, otec sa s nami hádal, že tak to nie je. A veľa krát až po hodine či dvoch sme zistili, že má pravdu. Len to nevedel poriadne vysvetliť. Hm, staroba je ťažká.