Pod horou na kopci stálo jedno veľké mesto. Jazdilo v ňom mnoho dopravných prostriedkov /autá, autobusy, motorky aj bicykle/. Cesty boli také plné, že všetci sa o seba podkýňali a každú chvíľu sa niekto zrazil. V tomto meste nebolo nikdy voľné miesto na parkovanie, preto chodníky boli plné áut. Mamičky s vozíkmi nemali kadiaľ prechádzať a deti sa nemali kde hrať. Každú chvíľu tu niekto niečo staval alebo opravoval. Všade bol ruch a zhon. Takéto to bolo mesto. Na jeho kopci stála stará železničná stanica. A pretože sem jazdilo pracovať každý deň veľa ľudí, stanica bola vždy plná a za tie roky aj dosť ošumelá. Vlaky prichádzali a odchádzali, ľudia sa stále ponáhľali a nikdy si nikto nevšimol, že na poschodí bývalo malé železničné strašidielko. Samé si nepamätalo, ako a odkiaľ prišlo, ani ako dlho tam bývalo. Jednoducho si žilo medzi vzácnymi freskami a ľuďmi bez domova, ktorí v nej občas prespávali, už veľa rokov. Len si tak poletovalo a pozorovalo všetok ruch dole pod ním. Niekedy povysýpalo smeti z košov, inokedy pofúkalo nejakému dieťatku boľavé kolienko, ale keďže sa nemalo s kým ani porozprávať a dosť sa už nudilo, rozhodlo sa odsťahovať. Len nevedelo kam. A tak začalo cestovať.
Jedného daždivého nedeľného rána nabralo strašidlo odvahu, rozkrútilo sa ako tornádo a vyletelo von zo stanice. Tých pár ľudí, čo čakali na vlaky, si nič nevšimlo. Mysleli si, že to vietor urobil prievan. Strašidlo pristálo na streche lokomotívy Aničky a zvedavo nakuklo dnu. Vnútri práve rušňovodič Janko sa chystal na cestu. kontroloval všetky prístroje a stáčal pritom jeden gombík za druhým. Strašidlo zbadalo v kúte malý balíček. Zvedavo doň strčilo svoj malý noštek a ovanula ho nevídaná vôňa. Bola to Jankova desiata. Strašidlo opatrne olizlo vajíčkovú nátierku a odhryzlo si z jablka. Mňam, to bola dobrota. Rýchlo sa rozhliadlo, ale nikto si nič nevšimol. A tak si odhryzlo ešte a potom ešte raz. Pretože dovtedy nejedlo nič len pavúky a prach, rozbolelo ho od toľkých dobrôt bruško.
- Au – au, -nariekalo, až sa rušeň Anička roztriasol.
- A ty si čo zač? Čo tu robíš za neplechu? - oboril sa Janko na strašidlo, mysliac si, že je to dieťa. A vôbec, tu nemáš čo robiť! Vstup do lokomotívy je prísne zakázaný. Kde máš rodičov? – vyzvedal.
- Ja nemám nikoho, som tu na svete celkom sám,- rozplakalo sa strašidlo.
Jankovi ho prišlo ľúto.
- Ale tu aj tak nemôžeš byť a ako sa vlastne voláš? - opýtal sa a pohladil ho po hlave.
- Nemám meno, ani kamaráta a vlastne ani nemám kde bývať. Som len obyčajné strašidlo, -vysvetľovalo.
- Pána beky, hrom do deky, - rozohnil sa rušňovodič. Nikto nemôže byť sa svete sám. A vieš čo? Od dnes budeš jazdiť so mnou a aby sa nikto o tebe nedozvedel, budem ťa volať Anička, ako moju lokomotívu. Vieš udržať tajomstvo?
– Jasné, - potešilo sa strašidlo Anička a obaja si ťapli do dlaní na znak súhlasu.
Janko bol rád, že pomohol strašidlu, aj Anička bola šťastná, že má priateľa a nie je sama. Lenže ako sa neskôr ukázalo, jazdiť so strašidlom nebolo vôbec jednoduché. Anička bola neustále na všetko zvedavá, večne niekde poletovala, naháňala vietor, alebo vrabce po poli a Janko musel na ňu čakať. A tak začali všetky vlaky meškať. Najprv jeden, potom aj ostatné. Ľudia však začali nadávať: - Prečo zase meškáte? Prídeme neskoro do práce a poobede musia naše deti na nás dlho čakať v škôlkach! Hnevali sa na železničiarov. - My za to nemôžeme, - bránili sa títo a pretože nevedeli nič o strašidle, nechápali, čo sa deje . A tak rozhlas na stanici začal pred každým hlásením o príchode vlaku oznamovať aj jeho meškanie: – Vážení cestujúci, vlak ten aj ten /vlastne všetky vlaky od dnes/ budú meškať z technických príčin od 5 do 555 minút. /Za vzniknuté problémy sa ospravedlňujeme, náhrady škody nepreplácame./ Nikto nevedel koľko presne, lebo Anička občas poschovávala železničiarom rôzne súčiastky a náradie, občas strhla pri naháňačke traťové vedenie, či rozdúchala zapálenú vysokú trávu, ktorú nemal kto pokosiť. No a pretože sa na železničných staniciach začalo kopiť množstvo ľudí, ktorí si navzájom zavadzali, rozhodli sa železničiari, že ich trošku zadarmo povozia. Napríklad tých, čo chceli cestovať z Bratislavy smerom na Záhorie a ďalej do Česka, zaviezli okľukou cez Trnavu len za slabé tri hodinky. Bolo že to radosti, keď cestujúci vystupovali vo svojej stanici.
A tu niekde moja rozprávka končí, za pol hodinku vystupujeme. Keď radi cestujete, pridajte sa.