Všeličo nevypovedané okolo dudlíka

Autor: Zuzana Valachovičová | 18.5.2013 o 22:36 | Karma článku: 5,02 | Prečítané:  586x

Dudlík. Niekto naňho nedá dopustiť, niekto ho zatracuje. Tak či tak, raz sa od neho musia odnaučiť všetci. Aj Tomáško. Má dva a má ho už len na spanie. Ako správny dvojročný chalan vie, že dudlík je len pre bábätká a že ,,veľkáči,, spia už bez neho. A tak mu ho raz schovám pod vankúš, inokedy položím na komodu pri postieľke s tým, že možno raz zabudne a zaspí aj bez neho. Dvakrát sa to už podarilo, ale potom prišla choroba a ... začíname od začiatku.

Aj minule. Tomáško si líha do postieľky, ja vedľa a zatváram oči - je to jednoduchý a praktický návod na použitie postele a veľmi dobre a rýchlo zaberá. Tíško ležíme /teda myslela som si, že ležíme/, v postieľke je až ,,veľké,, ticho. Také ,,veľké,, ticho poznajú všetci rodičia na svete a znamená len jedno, niečo sa deje. Otvorím jedno oko, Tomáško stojí v postieľke a túžobne nakúka na dudlík nenápadne položený na komode za knižkami. Celý čas nepovie ani slovo, ani nespokojne nezamrnčí, len sa ho pokúša dočiahnuť. Rýchlo opäť zatváram  oči a čakám. Mládenec nič. Po chvíli si ľahne, ale nie preto aby spal, ale aby sa prekotúľal z postieľky do postele a odtiaľ dole. Rýchlo reagujem: - Kam ideš, Tomáško? Teraz spinkáme.  - Tam! - oznámi a znovu sa pokúša zliezť. Snažím sa mu v tom zabrániť nenápadne nohou. Viem, čo chce. Obísť postieľku a dostať sa k dudlíku z druhej strany. - Kam, tam? Teraz spinkáme. - ďalší pokus o odpútanie pozornosti mi  nevyšiel. - Tam!! - zaznie síce opäť jednoslabične, ale o to ráznejšie. Aj on vie, čo chcem ja a očividne s tým nesúhlasí. Je to taká hra. Nie nadarmo sa hovorí o deťoch, že nie sú hlúpučké, len maličké.

- Tomáško, povedz mi, čo tam chceš. - ukladám ho späť do postieľky. Už vidím, že keď chcem, aby dnes zaspal, dudlík mu budem musieť dať. Teraz len z danej situácie potrebujem ,,elegantne vykľučkovať,,. Viem, že keď nemusí rozprávať /samozrejme okrem toho, čo sa mu páči, napr. bager, žeriav, abeceda/, rád používa len svoje zjednodušené slová. Dnes mi bude musieť stačiť, aby povedal slovami, že chce dudlík.

Milo sa na mňa usmeje /neviem, odkiaľ vie, že má vyhrané/ a zadudle pusou. - Tomáško, ty vieš rozprávať! - tvárim sa prísne. Stále sa usmieva a jeho oči hovoria: - Veď ty vieš, čo sa tak pýtaš. Ešte chvíľa naťahovania, až konečne povie: - Dinda!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mika svoju kapacitu podľa SNS vyčerpal. Nahradiť by ho mohol Rezník

Bývalá šéfka Markízy Zuzana Ťapáková sa po kauze Evka ako kandidátka na riaditeľku RTVS už nespomína.

KULTÚRA

Tajná služba si objednala vraždu. Na film Únos bolo treba odvahu

Politické trilery u nás nevznikajú.


Už ste čítali?