Železničné strašidlo

Autor: Zuzana Valachovičová | 7.7.2015 o 14:22 | Karma článku: 2,24 | Prečítané:  543x

Cestujete často vlakom? Alebo cestujete s deťmi? Zdá sa Vám to niekedy dlho? Veríte, že každá rozprávka sa zakladá aspoň čiastočne na skutočnosti? Nech sa páči, zabavte sa.

Pod horou na kopci stálo jedno veľké mesto. Jazdilo v ňom mnoho dopravných prostriedkov /autá, autobusy, motorky aj bicykle/. Cesty boli také plné, že všetci sa o seba podkýňali a každú chvíľu sa niekto zrazil. V tomto meste nebolo nikdy voľné miesto na parkovanie, preto chodníky boli plné áut. Mamičky s vozíkmi nemali kadiaľ prechádzať a deti sa nemali kde hrať. Každú chvíľu tu niekto niečo staval alebo opravoval. Všade bol ruch a zhon. Takéto to bolo mesto. Na jeho kopci stála stará železničná stanica. A pretože sem jazdilo pracovať každý deň veľa ľudí, stanica bola vždy plná a za tie roky aj dosť ošumelá. Vlaky prichádzali a odchádzali, ľudia sa stále ponáhľali a nikdy si nikto nevšimol, že na poschodí bývalo malé železničné strašidielko. Samé si nepamätalo, ako a odkiaľ prišlo, ani ako dlho tam bývalo. Jednoducho si žilo medzi vzácnymi freskami a ľuďmi bez domova, ktorí v nej občas prespávali, už veľa rokov. Len si tak poletovalo a pozorovalo všetok ruch dole pod ním. Niekedy povysýpalo smeti z košov, inokedy pofúkalo nejakému dieťatku boľavé kolienko, ale keďže sa nemalo s kým ani porozprávať a dosť sa už nudilo, rozhodlo sa odsťahovať. Len nevedelo kam. A tak začalo cestovať.

Jedného daždivého nedeľného rána nabralo strašidlo odvahu, rozkrútilo sa ako tornádo a vyletelo von zo stanice. Tých pár ľudí, čo čakali na vlaky, si nič nevšimlo. Mysleli si, že to vietor urobil prievan. Strašidlo pristálo na streche lokomotívy Aničky a zvedavo nakuklo dnu. Vnútri práve rušňovodič Janko sa chystal na cestu. kontroloval všetky prístroje a stáčal pritom jeden gombík za druhým. Strašidlo zbadalo v kúte malý balíček. Zvedavo doň strčilo svoj malý noštek a ovanula ho nevídaná vôňa. Bola to Jankova desiata. Strašidlo opatrne olizlo vajíčkovú nátierku a odhryzlo si z jablka. Mňam, to bola dobrota. Rýchlo sa rozhliadlo, ale nikto si nič nevšimol. A tak si odhryzlo ešte a potom ešte raz. Pretože dovtedy nejedlo nič len pavúky a prach, rozbolelo ho od toľkých dobrôt bruško.

- Au – au, -nariekalo, až sa rušeň Anička roztriasol.

- A ty si čo zač? Čo tu robíš za neplechu? - oboril sa Janko na strašidlo, mysliac si, že je to dieťa.    A vôbec, tu nemáš čo robiť! Vstup do lokomotívy je prísne zakázaný. Kde máš rodičov? – vyzvedal.

- Ja nemám nikoho, som tu na svete celkom sám,- rozplakalo sa strašidlo.

Jankovi ho prišlo ľúto.

- Ale tu aj tak nemôžeš byť a ako sa vlastne voláš? - opýtal sa a pohladil ho po hlave.

- Nemám meno, ani kamaráta a vlastne ani nemám kde bývať. Som len obyčajné strašidlo, -vysvetľovalo.

- Pána beky, hrom do deky, - rozohnil sa rušňovodič. Nikto nemôže byť sa svete sám. A vieš čo? Od dnes budeš jazdiť so mnou a aby sa nikto o tebe nedozvedel, budem ťa volať Anička, ako moju lokomotívu. Vieš udržať tajomstvo?

– Jasné, - potešilo sa strašidlo Anička a obaja si ťapli do dlaní na znak súhlasu.

Janko bol rád, že pomohol strašidlu, aj Anička bola šťastná, že má priateľa a nie je sama. Lenže ako sa neskôr ukázalo, jazdiť so strašidlom nebolo vôbec jednoduché. Anička bola neustále na všetko zvedavá, večne niekde poletovala, naháňala vietor, alebo vrabce po poli a Janko musel na ňu čakať. A tak začali všetky vlaky meškať. Najprv jeden, potom aj ostatné. Ľudia však začali nadávať: - Prečo zase meškáte? Prídeme neskoro do práce a poobede musia naše deti na nás dlho čakať v škôlkach! Hnevali sa na železničiarov. - My za to nemôžeme, - bránili sa títo a pretože nevedeli nič o strašidle, nechápali, čo sa deje . A tak rozhlas na stanici začal pred každým hlásením o príchode vlaku oznamovať aj jeho meškanie:  – Vážení cestujúci, vlak ten aj ten /vlastne všetky vlaky od dnes/ budú meškať z technických príčin od 5 do 555 minút. /Za vzniknuté problémy sa ospravedlňujeme, náhrady škody nepreplácame./ Nikto nevedel koľko presne, lebo Anička občas poschovávala železničiarom rôzne súčiastky a náradie, občas strhla pri naháňačke traťové vedenie, či rozdúchala zapálenú vysokú trávu, ktorú nemal kto pokosiť. No a pretože sa na železničných staniciach začalo kopiť množstvo ľudí, ktorí si navzájom zavadzali, rozhodli sa železničiari, že ich trošku zadarmo povozia. Napríklad tých, čo chceli cestovať  z Bratislavy smerom na Záhorie a ďalej do Česka, zaviezli okľukou cez Trnavu len za slabé tri hodinky. Bolo že to radosti, keď cestujúci vystupovali vo svojej stanici.

 

A tu niekde moja rozprávka končí, za pol hodinku vystupujeme. Keď radi cestujete, pridajte sa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Čo by nasledovalo, ak by súd rozpustil Kotlebovu ĽSNS?

Poslanci ĽSNS by o svoj mandát neprišli. Ich stranícka kasa by sa však zrejme vyprázdnila

DOMOV

Generálny prokurátor navrhol zrušiť Kotlebovu stranu

Najvyšší súd obdržal podnet na rozpustenie ĽSNS.

KOMENTÁRE

Podnet proti Kotlebovi? Krok, ktorý musel prísť

Návrh na zrušenie je normálnou obrannou reakciou spoločnosti.


Už ste čítali?