automaticky ho zaradila do svorky a chodila do kočíka lízaním utešovať. Neskôr bola vždy nablízku, keď pri neistej chôdzi padala. No a potom sa už len schovávala, keď ju malá slečna nútila nosiť na chrbte debničku a pritom povzbudivo kričala: - Oslík, nes! Ich vzťah sa rokmi postupne vyvíjal a silnel. A zrazu Baki nebolo.
Dvor spustol, stíchol a tak sme sa s mužom rozhodli pre iného psa.
- Musí byť veľký, - povedala moja polovička.
- Musí mať rád deti, - dodala som súhlasne.
- Musí byť inteligentný, - zhodli sme sa svorne. – Proste, znovu vlčiak.
A tak, keď po dlhšom čase opäť prišla na návštevu dcéra s rodinou, tentoraz už s vnučkami dvomi, na dvore čakal nový pes. Už nie šteňa, ešte nie dospelý. Dievčatá bleskurýchle povyskakovali z auta a všetci netrpezlivo čakali, kým sa otvorí brána. My zvnútra, oni zvonka. Pes sa pomaly priblížil k staršej a zostal stáť. – Psíček, - podišla bližšie Nati a pohladila ho opatrne po hlave. Obaja sa nehýbali, skoro ani nedýchajúc a usmievali sa. Psík oblizol podávanú ruku a bolo to tam! Láska ako hrom. Ozajstná, čistá, nezištná. Potom sa otočil k mladšej Lulu, ale tá sa trochu bála. Pes to vycítil, prešiel jej za chrbát, aby ho nevidela a pomaličky oňuchal. Celý deň, až kým sa neosmelila, jej chodil za ritkou a keď sa obrátila, zostal stáť. Radosť ich bola pozorovať. Inokedy živý, bláznivý Bery sa pri malých slečnách zmenil na nepoznanie. Žiadne vyskakovanie, žiadne ťahanie na vodítku, bol nezvyčajne opatrný a poslušný.
Na druhý deň, zatiaľ čo Nati vyliezala na drôtenú ohradu, Lulu vymieňala psíkovi vodu. Neskôr, asi po dvadsiatom piatom kŕmení Beriho, keď to už naozaj nikoho, ani psa nebavilo, zbadala Nati na zemi hadicu, ktorú sa chystal muž na zimu schovať. Odkedy sme mali Beriho, bola to už tretia hadica, z toho jediná nerozhryzená. Deti napadne všeličo, napríklad aj strkať hadicu psovi dnu do ohrady, veď čo keby sa chcel preťahovať? Bery ju najprv oňuchal a uprene pozeral dievčatku do očí, akoby vravel: - Neblázni! Čo robíš? To je zakázané, zase dostanem vynadané. Keď však dieťa hadicu vytrvalo pchalo ďalej, neodolal a potiahol. Tým síce ich zábava skončila, ale dospelí im pomohli nájsť inú.
Tá krásna vec na skákanie bola obrovským lákadlom. Bery túžobne pozeral na dievčatá, na ich vyskakovanie, výskanie, na živelnú radosť, čo spôsobila ona – trampolína. Jediný problém bol dostať sa cez ochrannú sieť, ale zase - načo sú psovi zuby? – Bery? - Bery! – Babí, Bery je na trampolíne ...chi – chi – chi ... – To je naša trampolína, pošli ho preč!
Ja viem, toto všetko sú len príklady obyčajných každodenných radostí i starostí rodičov a psíčkarov, ale možno niekomu pomôžu pri rozhodovaní, keď si položí otázku: - Deti a pes?
Ja tvrdím: - Áno.