Rozprávka pre deti

Autor: Zuzana Valachovičová | 13.1.2018 o 12:21 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  29x

Rozprávky píšem hlavne pre moje dve vnučky. Sú to upravené spoločné zážitky pomiešané s detskou fantáziou. Niektoré sú uchichotané, niektoré uletené a niektoré, ako sa na rozprávky patrí, s ponaučením na konci. Táto je trochu iná

1/ Narodil sa Bimbo

Hlboko v lese, v krajine Bimbambom, pod vysokou jedľou rástol mach. Mach bol mäkký ako najmäkšia perinka pre dieťatko. Jedľa bola zdravá, silná a jej šišky mali liečivú moc. Ľudia zo širokého okolia ich chodili zbierať do košíkov a doma z nich varili odvar, ktorý vyliečil každú chorobu.

Jedného dňa, keď slnko svietilo silnejšie ako inokedy, jeden z lúčov sa zatúlal až k vysokej jedli. Zohrial svojím teplom šišku na najvyššom konári a práve tam, kde sa teplo slnka spojilo s vôňou ihličia, tichom lesa a láskou, ako zázrak sa zrodil život. Keď šiška dozrela, spadla do machu a z nej sa vykotúľal  maličký škriatok Bimbo.

Bol veselý a rád sa smial, bol múdry a rád pomáhal. Bol malý, ale robil veľké veci a keď bol smutný, rád zaspieval si. Mal dobré srdce a s každým chcel sa hrať a pre tých, čo mal rád, stal sa naozajstný kamarát.

Najprv Bimbo len tak ležal v machu, kopkal nôžkami a rozhliadal sa okolo spoznávajúc svet, do ktorého sa narodil. Neskôr začal byť hladný i smädný. Poobzeral sa, no nikde naokolo nebolo ani živej duše. Odrazu mu začalo byť samému smutno i zima. Vyskočil teda na nohy, z trávy si uplietol papuče, z listu ušil nohavice a na hlavu nasadil čiapku zo šiškovej šupky.  Potom sa napil rosy z lesného zvončeka. Kvet si priviazal na čiapku, lebo sa mu páčilo ako vyzváňa a vybral sa do sveta. No bol malý, peši by ďaleko nezašiel a tak sa slušne opýtal okolo letiaceho motýľa, či by ho kúsok neodniesol:

- Dobrý deň, ujo motýľ. Kam chodíš najradšej, keď ti je smutno?

- Tu blízko, na lúku, - odvetil motýľ. – Je nás tam veľa lúčnych obyvateľov a všetci sa spolu hráme na naháňačku alebo schovávačku.

- Mohol by si ma zobrať zo sebou? – poprosil ho škriatok.

- Len poď! Tam kde sa chystám, je vždy veselo a veľa zábavy.

Bimbo sa pevne chytil a už ho motýľ Belások odnášal za novými kamarátmi.

Na lúke bolo rušno. Poletovali tu rôzne včely, osy, motýle, skákali lúčne koníky, usilovne pobehovali malé mravce. Všetci na seba veselo pokrikovali alebo si pospevovali. Vážky mali oblečené oranžové uniformy, v rukách držali červeno – zelené lízanky a usmerňovali nepriehľadnú premávku, aby sa nikto nezranil. Niekedy k vážkam prileteli osy, o ktorých každý vie, ako milujú sladké a zlízali niektorú farbu. Vtedy sa vážky rozostavili okolo celej lúky a vytvorili živý kruhový objazd. Potom už nepotrebovali lízankové semafory a všetci pretekali do kruhu, kto bude prvý pri žltej púpave. Víťaz dostal od motýlej princeznej kúsok sladkej odmeny a všetci mu zavolali na slávu tri krát ,,Hurá!,,.

- Tu sa mi bude páčiť,- šťastne si povzdychol škriatok a cítil sa dobre ako v tej najveselšej škôlke na zemi.

 

2/ Ako Bimbo vyliečil motýliu princeznú, ktorá sa prejedla sladkého nektárového koláča

Poskakoval Bimbo veselo z kameňa na kameň, snažiac sa ich všetky spočítať: - Skok a jeden, hop a dva, skok a hop a štyridsaťpäť, hop a skok a ... keď už bol na 96-tom, nevedel si ani za svet spomenúť, aké číslo nasleduje. Zdvihol hlavu a uvidel kráľovský palác. Vyzeral, akoby bol celý utkaný z najjemnejších pavučín, ktoré ho vznášali nad zemou. Keď sa pozrel bližšie, zistil, že palác stojí pevne, ale zo všetkých okien, dverí, ba aj z komína vejú farebné jemné látky ako krásne motýlie krídla. Opatrne, aby nič neroztrhal, nakukol dnu. A vtedy ju zbadal! Uprostred veľkej komnaty stála kráľovská posteľ a okolo lietalo množstvo bielych motýľov. Vyzerali ako doktori a naozaj aj boli. Z postele sa ozývalo tiché vzlykanie.

Bimbo si spomenul, čo sa patrí a pekne nahlas pozdravil: - Dobrý deň!

Bol na seba pyšný, lebo takí malí škriatkovia ako on, sa často hanbia a zdraviť zabúdajú. A tak si od radosti sám sebe zatlieskal. Tlieskanie však bolo také hlasné, že prerušilo tichý šum motýlích krídiel a v tej chvíli sa všetci niekam stratili. V komnate zostala iba posteľ a na nej čosi plačúce. To čosi bolo nežné, krásne, farebné, na hlave malo zlatú korunku a stráášne sa mu páčilo. Bimbo sa zaľúbil až po uši.

– Ahoj, - pozdravil pre istotu ešte raz. – Ja som škriatok Bimbo. Som veselý a rád sa smejem, keď treba, rád pomáham, keď som smutný, rád zaspievam si a keď mám kamarátov, rád sa hrám, - predstavil sa  hlboko ukloniac s čiapkou v ruke. – A ty si kto?

– Princezná Rozalinka, - šeplo potichu to nežné a farebné a smutno sa na škriatka pozrelo. – Aj ja sa rada hrám, ale teraz nemôžem. Vieš, veľmi ma bolí bruško. Bola som na lúke na slávnosti motýľov a súťažila v jedení nektárových koláčov. Pozri, čo som vyhrala, - ukázala Bimbovi ligotavú medailu na krku. Trošku sa pri tom usmiala, ale vzápätí sa jej tvár znovu zvraštila do bolestnej grimasy. – Au, au, bolí! – tiekli Rozalinke slzy po smutnej tváričke a zmáčali kvietkovanú sukňu. Všetky farby na sukni sa rozpili, premiešali jedna cez druhú a vyzeralo to, akoby princezná plávala na rozbúrenom mori.

– Počkaj na mňa! Nikam neplávaj! – chcel zakričať škriatok, ale uvedomil si, že nič z toho čo vidí nie je naozaj a jedná sa o očný klam. – Vieš, aj mňa raz bolelo bruško, - prihovoril sa milo plačúcej princeznej. – Potom som vypil celý náprstok šiškového odvaru a za chvíľu bola bolesť preč.

– Áno, to je ono! Šiškový odvar je najlepší liek na všetko! – zvolal kráľ, ktorý práve potichu vletel cez okno do komnaty. – Že ma to nenapadlo skôr. Rýchlo všetci, kde ste kto! Varte čajík na ucho, teda vlastne na brucho!  Kráľ od rozčúlenia motal slová a všetci lekári a kuchári sa motali jeden druhému pod nohy a zamotávali sa navzájom do krídiel. To bola mela! Ani nie za tri minúty stál šiškový čaj v najväčšej čaši z kráľovstva pri Rozalinkinej posteli. Dvorný šašo vytiahol odniekadiaľ z rukáva slamku a princezná sa napila.

– Milý Bimbo, - vyhlásil po chvíli slávnostne kráľ. – Za to, že si mi vyliečil dcéru a jej tvárička sa znova veselo usmieva, darujem ti za odmenu zekoňodar.

– Veľmi pekne ďakujem, len neviem, čo to ten zekoňodar je a tak ani neviem, či ho môžem prijať, pán kráľ, - zdvorilo odpovedal škriatok.

– Doneste dar! – zvolal kráľ a do miestnosti doviedli zeleného lúčneho koníka.  – Je to ten najpokojnejší a najposlušnejší, ale aj najrýchlejší koník v celom okolí a teraz je tvoj. A za Rozalinkou môžeš prísť kedykoľvek. Samozrejme cez deň. – dodal.

 

3/ Ako Bimbo zachránil obyvateľov lúky pred krvilačnými komármi

Bimbo s motýľou princeznou sa od toho dňa hrávali každý deň. Raz sa schovávali v kráľovských komnatách, inokedy súťažili, kto postaví najvyššiu vežu z napadaných  žaluďov. No najradšej sa naháňali na lúke pomedzi farebné kvety. Takto by sa zabávali ešte veľa dní, keby sa nestalo niečo zlé.

V jeden slnečný pondelok sa zjavil na oblohe veľký tmavý bzučiaci mrak. Nikto nevedel, odkiaľ priletel a nikto netušil, čo vlastne chce na ich lúke plnej smiechu a hier. Mrak zletel na kameň neďaleko jazera. Všetko naokolo stíchlo, nikto ani nedýchal.

– Sú to komáre! – zvolali mravce a začali si brúsiť svoje kopije, aby obránili mierumilovných obyvateľov lúčky.

– Čo tu chcú? – šuškali si lienky schovávajúce sa pod púpavou. Všetci vedeli, že komáre sa neprišli s nimi hrať a obávali sa toho najhoršieho.

– Musíme poslať niekoho aby sa opýtal, načo prišli práve k nám, - radili sa vážky. – Niekoho, kto je odvážny a nebojácny. Napríklad osy.

– Tie radšej nie, - oponovali motýle. – Osy sú hádavé a vedia rýchlo vyvolať hádku.

– Tak potom čmeliaka Gregora, ten je rozvážny.

– To je pravda, ale je už starý a možno by tak ďaleko nevládal doletieť.

Ako sa radili, nebezpečný mrak sa zdvihol do vzduchu, zlovestne zabzučal a znova dosadol na kameň.

- Rýchlo musíme niečo vymyslieť! – volali vyplašene jeden cez druhého obyvatelia lúky.

- Pošlime tam Bimba! – zvolal niekto a všetci sa súhlasne pridali.

- Áno, Bimba! Je smelý, vynaliezavý a aj princeznú zachránil. Nech zistí, čo vlastne komáre chcú.

Keď sa Bimbo vrátil od jazera na svojom rýchlom zekoňovi, smutne si sadol do trávy a vyhlásil:

- Situácia je zlá, komáre sú hladné a hľadajú si potravu. Vraj odtiaľto neodletia, kým im nezabezpečíme dostatok krvi, najlepšie od nejakého veľkého zvieraťa, napríklad kravy Monči.

- A to teda nie! Našu Monču si nedáme cicať nikým! – volali pobúrení obyvatelia lúky.

 – Žiadne komáre nám nebudú rozkazovať, čo máme robiť! – rozčuľovali sa niektorí.

- Ale ako sa im ubránime? – pýtali sa múdro iní.

- Naše kopije sú ostré ako komárie ostne, ale ich je viac, - rozmýšľali nahlas mravce. – Musíme vymyslieť nejakú dobrú taktiku, aby sme boli vo výhode. Niečo, čo by ich odplašilo alebo spomalilo.

- Napríklad toto, - ozvala sa princezná Rozalinka a vytiahla z malej taštičky fľašku s tajomnou tekutinou. – Stratila ju minulý rok na lúke ľudská rodinka, - vysvetľovala. – Ľudia sa touto tekutinou postriekali, aby na nich nešli komáre a potom ju zabudli v tráve. Tak som z nej odliala a dnes sa nám zíde. Teraz sa môžeme  postriekať my a komáre utečú.

- To nie je také jednoduché, - protirečil čmeliak, ktorý ako jediný vedel čítať. – Obávam sa, že Repelent, ktorý je vo fľaške môže uškodiť aj nám.

- Tak by sme mohli doňho namáčať hroty kopijí a vystreľovať ich do nich, - mravce už boli bojovo naladené a tešili sa, kedy zvíťazia nad krvilačnými komármi. – Hurááá, do útoku! Odožeňme ich! – vykrikovali a okolo fľašky s Repelentom, ktorá ich mala zachrániť, začali tancovať mravco – indiánsky bojový tanec.

Chvíľu na to mravce zaútočili, komáre vzlietli a zrazu bol na lúčke pokoj. Krava Monča, ktorá všetko z diaľky sledovala, ponúkla svojich záchrancov dobrým sladkým mliekom a všetko bolo ako má byť.  

    

4/ Ako Bimbo schoval mravcom šaty a museli chodiť len zásterkách, až sa z nich stali najlepší kuchári v celom okolí

Mravce sa od tej chvíle stali hrdinami. Každý ich poťapkával po pleciach a ponúkal kvetovým nektárom, ktorý sa pije v ríši hmyzu pri slávnostných príležitostiach ako víno. Všetci pili, tancovali a mravce museli stále ukazovať a rozprávať ako útočili a zahnali nepriateľov. Boli takí rozparádení, že im začalo byť neznesiteľne teplo. Jeden po druhom si povyzliekali šaty a neskoro v noci unavení pospali len tak v tráve.

Prišlo ráno. Slniečko sa vykotúľalo vysoko nad lúku a ako zbadalo nahých odfukujúcich mravcov, rozosmialo sa tak nahlas, až mu popadali zlaté vlasy na zem. Chichúňalo sa a vlasmi šteklilo brušká spachtošov.

- Čo sa deje? – vyskakovali títo vyľakane, mysliac si, že sa vrátili komáre. Hľadali  zbrane i šaty, ale kde nič, tu nič, lúka bola prázdna. Keď nechceli mať hanbu, museli si aspoň priviazať púpavové listy okolo pása.

Na to sa slniečko rozchichúňalo ešte viac: - Aha, akí bojovníci! Veď vyzerajú ako kuchári.

 – Hej, kuchári! Uvarte mi nejakú dobrotu k obedu! – volalo.

Mravce sa hnevali a hrozili mu, ale slnko sa schovalo za vysokú skalu a poslalo miesto seba mrak plný vody. A tak im nezostalo nič iné, len nachystať hrnce a začať variť mračnovú polievku. Na rozpálenú skalu nachystali do hrncov s vodou horkú púpavu, sladkú ďatelinku, za hrsť popadaných letných lúčov, ba aj trochu kyslého šťavelu spod blízkeho lesa. Príjemná vôňa prilákala najprv včely. Každá si nabrala za plný kýblik, no polievky neubudlo. Ďalšie prišli na radu lienky, potom vážky a odrazu chceli chutnať všetci, až sa slniečko  naľakalo, že mu nezostane  ani kvapka. Priblížilo sa nižšie k skale a potom už len s plným bruškom sa odgúľalo na druhý koniec zemegule.

Na druhý deň sa situácia opakovala. Úderom dvanástej hodiny každý očakával, že bude nakŕmený dobrotami. A tak si mravce vyhrnuli neexistujúce rukávy a opäť sa pustili do roboty. Tento krát piekli cviklové muffiny. Na ďalší deň bola streda a slnko sa ráno neukázalo. Miesto neho sa oblohe zjavili čierne mraky. Ochladilo sa.

– Bude pršať a my sme stále bez šiat, - znepokojovali sa mravce.

– Dnes obed nebude. Musíme si pohľadať naše oblečenie, - oznámili všetkým naokolo a rozdelili sa do skupín, aby nestrácali drahocenný čas. Hľadali naozaj všade – nad zemou, pod zemou, na stromoch i v kríkoch, na vode i pod vodou, vyplašili zajace i líšku, no šiat nebolo nikde. Vtedy si spomenuli na Bimba.

- Čo keby sme zašli do jeho domu pre kus dobrej rady? – navrhol jeden z nich, tuším sa volal Bonifác.

Bimbo spal sladko vo svojej posteli. Práve sníval sen o motýlej princeznej, keď mu zazvonilo v ušiach. Otvoril jedno oko a ponaťahoval si najprv pravú ruku a ľavú nohu. Potom otvoril druhé oko a ponaťahoval sa opačne. Trochu ho mrzelo, že sa zobudil práve uprostred takého pekného sna.

- Vonku je zima, možno príde aj búrka, - nespokojne hundral škriatok. – To bude nuda.

Znovu sa chystal zavrieť oči, keď opäť niečo zazvonilo a vzápätí  verný zekoník z neho stiahol prikrývku. 

- Rozalinka, určite sa prišla so mnou hrať! – potešil sa a utekal ku dverám.

- Ahojte, to ste vy? – privítal sklamane skupinku mravcov, no vzápätí ho zlá nálada prešla.

– Hľadáte niečo? – spýtal sa a potmehútsky mu myklo kútikom úst. Dobre vedel, prečo prišli.

– Bimbo, pomôžeš nám nájsť stratené šaty? – mravce boli dosť bezradné.

Vtedy škriatok nevydržal a rozosmial sa na plné kolo: - Poďte dnu, už vás viac nebudem trápiť.

A keď videl, že sa tvária nechápavo, vysvetlil im: - Viete, kamaráti, už som sa nemohol pozerať na vaše chvastanie, akí ste vynikajúci bojovníci. Hlavne, keď bez Repelentu od Rozalinky by ste komáre nikdy neporazili. Tak som vám šaty schoval. Aby ste trochu vychladli. Poďte si pre ne, sú pod posteľou.

Mravce museli uznať, že sa naozaj tak trochu chválili cudzím perím a ani sa na Bimba veľmi nehnevali: – Aspoň sme sa vyučili ďalšiemu remeslu. Dobrým kuchárom nedokáže byť každý.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Kuzminová: Dochádzali mi sily, tŕpli nohy. Prísť s vlajkou však bol môj sen

Kuzminová si pri streľbe opakovala: Ja som tá voda, ktorá ťa drží nad vodou.

ŠPORT

Slováci nevyužili pomoc Rusov. Je to sklamanie, priznal Graňák

Slováci mali šancu priamo preniknúť medzi najlepšiu osmičku.


Už ste čítali?